Prebiehajúca kríza na svetových finančných trhov zrejme ešte nekončí a len málokto si dnes trúfa odhadnúť jej ďalší priebeh. Napriek neistote, ktorá je s ňou spojená, jej doterajší priebeh, ako i chovanie americkej vlády a FEDu nám už teraz ponúka niekoľko hodnotných ponaučení.

Rakúski ekonómovia vidia jedno centrálne poučenie: problémom je manipulácia centrálnej banky s úrokovou mierou. Pravda je taká, že expanzívna politika FEDu v rokoch 2002 až 2004 vytvorila dokonalé podmienky na to, aby sa financovali investičné projekty, ktoré v konečnom dôsledku neboli profitabilné. Podľa rakúskej teórie cyklu je teda vinník jednoznačný: FED a jeho manipulácia s úrokovými mierami.

Nielen v rámci bloggerskej solidarity by sa patrilo upozorniť na sympatický britsko-austrálsky blog venujúci sa právu a aktuálnym otázkam. Ostatný post na tomto blogu diskutuje v  otázku toho, či sféra legislatívy nezašla priďaleko. Kolegovia k tejto veci tvrdia nasledovné:

Ako nás upozornil kolega Levy, americký Najvyšší súd vo februári v prípade Riegel v. Medtronics rozhodol, že ak FDA schválila používanie lekárskych pomôcok a zariadení, tak ich používanie nemôže byť napadnuté štandardnou súdnou cestou. Išlo o rozhodnutie nekontroverzné (schválené pomerom 8:1) a nevenovala sa mu priveľká mediálna pozornosť. Hlavnou motiváciou pre toto rozhodnutie má byť to, aby sa zabránilo súdnym sporom, v ktorých poroty prepadávajú emotívnej argumentácii a berú do úvahy len náklady a riziká lekárskych pomôcok, nie však ich užitočnú stránku.

Kolegovia Havel a Kohout otvorili mimoriadne zaujímavú tému: losovanie ako spôsob výberu politikov. Tým mi pripomenuli starší príspevok Davida Levyho v JLS o štatistických základoch aténskej a americkej ústavnej demokracie. Všetky tieto texty sa dotýkajú jedného závažného problému. Tým je otázka náhodnosti kolektívneho rozhodovania.

V anglosaskom práve je známe tzv. Rule Against Perpetuities, ktoré obmedzuje kontrolu nad majetkom, ktorú môže po smrti vykonávať zhotoviteľ poslednej vôle. Toto obmedzenie je často interpretované najmä ako obmedzenie časové - tradične bola doba kontroly 21 rokov. V ostatnej dobe sa vo väčšine amerických štátov predĺžila na 90 rokov a v niektorých štátoch sa zrušila úplne. Motiváciou pre obmedzenie dosahu mŕtvej ruky je to, že niektoré ustanovenia závetu sa môžu časom ukázať ako nerealizovateľné či priveľmi nákladné, alebo aj to, že obmedzenia napríklad transferability majetku môžu mať zo svojej definície neblahé ekonomické následky (V tomto smere je kontroverzná napríklad otázka tzv. Spendthrift Trusts).

V časoch, keď ma náš ctihodný kolega Dušek ešte učil právu a ekonómii na IES FSV UK, vždy zdôrazňoval, že prípadov, v ktorých dôjde k reálnemu konfliktu medzi požiadavkou ekonomickej efektívnosti a naším vnímaním spravodlivosti, je pomerne málo. A pravda je, že ak človek študuje precedenty Common Law, ktoré sa dávajú za príklad maximalizácie bohatstva, málokedy narazí na nespravodlivosť, ktorá by bila do očí.

K napísaniu tohto postu ma viedlo - okrem pochopiteľného tlaku cteného kolegu Kuhna, ktorému sa týmto za svoje odmlčanie ospravedlňujem - oboznámenie sa s pomerne zábavnou kauzou Lost Liberty Hotel. Táto je reakciou na prípad Kelo v. New London, v ktorej Najvyšší súd rozhodol, že je ústavné, aby vyvlastňovanie vo verejnom záujme bolo vykonávané v prospech súkromných investičných projektov. Skupina občianskych aktivistov potom pripravila projekt, podľa ktorého by sa dom sudcu Najvyššieho súdu Davida Soutera, ktorý v hlasovaní podporil toto rozhodnutie, stal hotelom. Ako hotel by slúžil spoločensky hodnotnejšiemu účelu, než len ubytovaniu sudcu a jeho rodiny.

V Spojených štátoch sú teraz programe dňa všelijaké debaty, v ktorých behaviourálni ekonómovia predstavujú rôzne návrhy, ako obmedziť slobodu voľby pre občanov vo veciach, v ktorých potom títo zvyknú svoje voľby ľutovať. Predovšetkým ide o záležitosti, kde ľudia trpia problémami sebakontroly - napríklad fajčenie alebo prejedanie sa. Na Slovensku sa kolega Filko pred časom vyslovil za zákaz fajčenia v baroch a reštauráciach s tým, že ide preukázateľne o opatrenie efektívne. Hľa: Tí, ktorí nefajčia, budú benefitovať. Tí, ktorí fajčia a chceli by prestať, budú tiež benefitovať (a to veľmi) lebo sa im to možno podarí, keď nebudú vystavení toľkému pokušeniu.

Law and Economics tradične skúma inštitúcie z hľadiska ich ekonomickej efektívnosti v Káldor-Hicksovom zmysle. Tento prístup robí z ekonóma akéhosi dizajnéra inštitúcií, niekoho, kto ich môže pretvárať k lepšiemu. Táto dominantná paradigma však nutne robí veľmi optimistické predpoklady týkajúce sa práce ako zákonodarcov, tak aj tých, ktorí budú efektívne právne normy vynucovať. Predovšetkým predpokladá, že si nechajú od ekonómov poradiť a že nové ekonomicky efektívne vylepšenie právneho nebudú pri prvej príležitosti sabotovať, alebo ho nezneužijú na presadenie iných, podstatne menej žiaducich opatrení. Z týchto dôvodov si myslím, že je L&E nebude nikdy kompletné bez spojenia s „robustnou politickou ekonómiou."

Pred častom prebehla medzi slovenskými (a do istej miery aj medzi českými) ekonómami debata o úrovni ekonomického vzdelávania, o rakúskej ekonómii a najmä o úlohe liberálnych think-tankov. Debata bola spustená Martin Filkom a týmto jeho článkom. Bezprostredným dôsledkom bol vznik tohto blogu, bezpočet článkov (napríklad tento či ak máte záujem o skvost tak tento) ba i verejná debata. Do diskusie sa svojím skromným podielom zapojil aj yours truly. Teraz diskusiu posúva ďalej Rado Baťo.

Neviem ako je tomu presne medzi právnikmi, ale ekonómovia žijú v ére hyperšpecializácie. Monetárni ekonómovia (obvykle) vedia málo o ekonómii behaviourálnej (a vice versa). Makroekonómovia sa nestýkajú s experimentálnymi ekonómami a naopak. Mnohí rakúski ekonómovia sa snažia systémovo ignorovať všetky ostatné názorové prúdy (a vice versa). Na jednej strane na tom nie je nič zlé, veď koniec koncov ekonómia je často práve o prínosoch zo špecializácie. Na strane druhej je možné, že niekde špecializácia pokročila tak ďaleko, že jej náklady prevažujú výnosy z nej. Pravdou totiž je, že fenomény, ktoré ekonómia študuje, sú do značnej miery prepojené. Dôsledne vzaté, neskúmame nič iné než jednanie jednotlivcov za rôznych obmedzení. Preto spolu súvisia napríklad aj tá monetárna ekonómia a ekonómia behaviourálna. Veď prípadná nonneutralita peňazí môže mať svoje zdroje v obmedzenej individuálnej racionalite.

V tomto poste by som chcel v stručnosti objasniť niektoré veci, ktoré som dostatočne neartikuloval vo svojich nedávnych textoch o rakúskej ekonómii (tu a tu).

Bol by som nerád, ak by ktorýkoľvek z oboch textov bol vnímaný ako apologetika všetkého, čo v ekonomickom mainstreame existuje. To v žiadnom prípade nebolo mojím cieľom. Išlo mi skôr o poukázanie na to, že aby Rakúšania boli rovnocennými partnermi v akademickej diskusii, tak mainstreamové modely, techniky a metódy musia bezpodmienečne poznať. Nestačí ich len odmietať, citujúc rakúske metodologické traktáty.

Pred časom som na tomto blogu vyjadril skeptický pohľad na možnosti čisto rakúskeho law and economics. Môj skepticizmus pramenil najmä z obavy, že s čisto apriórnou metódou a so zarputilým odmietaním ekonomického mainstreamu sa Rakúšania ďaleko nedostanú.

Otázka zásobovania vodou je zrejme len v odťažitom vzťahu s hlavnými témami tohto blogu. Napriek tomu však by som rád využil tento priestor na to, aby som sa trochu obšírnejšie vyjadril k tomuto problému, ktorý som už predtým komentoval na CNE blogu o konkurencii a politike hospodárskej súťaže.

OSN si stanovila medzi svojimi Millenium Goals aj to, aby do roku 2015 klesol na polovicu počet ľudí, ktorí nemajú prístup k čistej pitnej vode. Bez ohľadu na detaily, domnievam sa, že máme dôvody byť veľmi skeptickí voči takýmto cieľom a akčným plánom, za ktorými zjavne stojí predstava, že ľudské spoločnosti sa dajú riadiť zhora a že verejná politika je jednoducho niečím, čo na spoločnosť účinkuje zhora nadol ako dajaká exogénna premenná.

Randy Barnett má zaujímavý text o jednom z najstarších prípadov amerického ústavného práva, ktorý ostal do značnej miery v tieni slávnejších prípadov ako Marbury v. Madison alebo McCulloch v. Maryland. Ide o prípad Chisholm v. Georgia, v ktorom Najvyšší súd odmietol to, že by suverenita štátu bránila tomu, aby občan iného štátu ho mohol žalovať za porušenie kontraktu.

Aj keď tento blog má pojednávať o ekonómii a práve, dovolil by som si krátku interdisciplinárnu vsuvku, ktorej cieľom je požiadať čitateľov o názor na jednu oblasť ekonomického výskumu, ktorá ma v ostatných dňoch zaujala. V ekonómii sa tradične považujú individuálne preferencie za „ultimate given," za premennú, ktorá sa nedá zredukovať na výsledok pôsobenia žiadnych iných faktorov - tento prístup spája Rakúšanov a bežnú mikroekonomickú teóriu. Mises samotný ponecháva skúmanie preferencií na starosť disciplíne, ktorú nazýva thymológia, dnešní ekonómovia by skôr odkazovali na prácu psychológov a behaviourálnych vedcov.

Niet sporu o tom, že súčasné law and economics je disciplínou, v ktorej dominujú úvahy o efektívnosti jednotlivých právnych noriem – či už je to v prípade pozitívnej analýzy, v ktorej sa ekonomickou efektívnosťou snažia niektorí vysvetliť ich vznik, alebo v prípade analýzy normatívnej. V každom prípade je tak ekonomická analýza práva zraniteľná voči kritike – napríklad preto, lebo mnohé právne normy sa nedajú vysvetliť tým, že by boli efektívne v akomkoľvek zmysle slova a aj preto, lebo často používané Káldor-Hicksovské kritérium efektívnosti vracia do hry interpersonálne porovnania úžitku.

Ekonómia je paradoxnou vedou, zvlášť keď príde na analýzu inštitúcií, práva a politiky. Na jednej strane sa za jej nosnú tému môžu považovať prínosy z výmeny a obchodu, alebo „neviditeľná ruka," ktorá vedie jedincov sledujúcich svoj vlastný záujem, aby svojím jednaním napĺňali záujmy druhých. Na druhej strane je ekonómia od čias Thomasa Carlyla známa ako „pochmúrna veda." V modernom ponímaní tohto slova by som tým myslel najmä chápanie jedincov ako zajatcov najrôznejších väzňových dilem, nekooperatívnych hier a antagonistických situácií. Myslím si, že táto dichotómia odhaľuje veľa nielen o ekonómii ale najmä o povahe človeka a ľudskej interakcie.

Ekonomická analýza práva a dôsledné pomeriavanie nákladov a výnosov rôznych legislatívnych opatrení sú dôležité najmä preto, lebo právne normy, ktoré máme, sú do značnej miery umelým produktom našich zákonodarcov. Tento fakt by nás mal viesť nielen k ekonomickej analýze práva samotného z pohľadu nejakým spôsobom definovanej ekonómie blahobytu ale tiež k ekonomickej analýze samotného legislatívneho procesu.