V anglosaskom práve je známe tzv. Rule Against Perpetuities, ktoré obmedzuje kontrolu nad majetkom, ktorú môže po smrti vykonávať zhotoviteľ poslednej vôle. Toto obmedzenie je často interpretované najmä ako obmedzenie časové - tradične bola doba kontroly 21 rokov. V ostatnej dobe sa vo väčšine amerických štátov predĺžila na 90 rokov a v niektorých štátoch sa zrušila úplne. Motiváciou pre obmedzenie dosahu mŕtvej ruky je to, že niektoré ustanovenia závetu sa môžu časom ukázať ako nerealizovateľné či priveľmi nákladné, alebo aj to, že obmedzenia napríklad transferability majetku môžu mať zo svojej definície neblahé ekonomické následky (V tomto smere je kontroverzná napríklad otázka tzv. Spendthrift Trusts).

V každom prípade je tento problém ďaleko zložitejší, než len samotná otázka toho, ako ďaleko do budúcnosti by mali zhotovitelia posledných vôlí hovoriť svojim dedičom do toho, čo robiť s majetkom. S podobou myšlienkou prišli aj Hirsch a Wang v ich „A Qualitative Theory of the Dead Hand," 68 Ind. L.J. 1 (1992), ale ani oni sa uspokojivo nedotkli ekonomických otázok spojených s mŕtvou rukou.

Do istej miery je problém mŕtvej ruky analogický s kontraktmi. I v prípade kontraktov môže nastať situácia, kedy je plnenie neefektívne. V takých prípadoch by mala nastať renegociácia kontraktu, prípadne by k optimálnemu plneniu (a k optimálnemu porušovaniu) kontraktov mohlo viesť správne nastavené odškodné (menovite expectations damages). V prípade závetov máme takisto situácie, kedy je plnenie neefektívne. Renegociácia však z povahy veci nie je možná. Rovnako je problematické odškodnenie mŕtveho. Optimálne plnenie by mohlo nastať vtedy, ak by dediči v prípade neplnenia museli zaplatiť pokutu vo výške hodnoty, akú zhotoviteľ závetu prikladal plneniu nejakých špecifických požiadaviek.

Predpokladajme, že je vôľou zhotoviteľa závetu, aby mu bola po smrti postavená socha z bronzu, ktorú si cení na 100 Kč. Náklady na jej výrobu sú v tom čase 80 Kč. Po smrti zhotoviteľa závetu náklady na výrobu sochy stúpnu na 120 Kč. Pokiaľ by boli testamentárne požiadavky vynucované striktne, tak by dediči museli pristúpiť k plneniu a došlo by k spoločenskej strate 20 Kč. (Predpokladáme, že alternatívou k plneniu je strata nároku na dedičstvo, ktoré môže byť rádovo vyššej hodnoty) Ak by takéto testamentárne požiadavky neboli vynucované vôbec, tak by sa dediči nemohli dôveryhodne zaviazať k plneniu. Stratili by sa tak potenciálne prínosy z obchodu medzi oboma stranami (20 Kč ak by náklady na sochu ostali 80 Kč). K optimálnemu plneniu by pochopiteľne došlo vtedy, ak by dediči v prípade neplnenia museli zaplatiť pokutu vo výške 100Kč.

Toto riešenie je ale mimoriadne neuspokojivé. Ak odhliadneme od toho, komu by sa pokuta mala zaplatiť, toto riešenie predpokladá, že je hodnota plnenia známa. Ako má ale vyzerať ekonomicky efektívne pravidlo vo svete, keď táto hodnota známa nie je? A ako má vyzerať, ak zoberieme do úvahy terciárne náklady na prevádzku súdneho systému a priestor pre strategické jednanie ako zo strany zhotoviteľa závetu, tak i dedičov? Nech je odpoveď akákoľvek, zdá sa, že časový rozmer, ktorý akcentuje common law, nemusí byť nutne relevantný. Ako je problém mŕtvej ruky riešený v kontinentálnom a českom práve? Ako by ho riešili čitatelia?