Niet sporu o tom, že súčasné law and economics je disciplínou, v ktorej dominujú úvahy o efektívnosti jednotlivých právnych noriem – či už je to v prípade pozitívnej analýzy, v ktorej sa ekonomickou efektívnosťou snažia niektorí vysvetliť ich vznik, alebo v prípade analýzy normatívnej. V každom prípade je tak ekonomická analýza práva zraniteľná voči kritike – napríklad preto, lebo mnohé právne normy sa nedajú vysvetliť tým, že by boli efektívne v akomkoľvek zmysle slova a aj preto, lebo často používané Káldor-Hicksovské kritérium efektívnosti vracia do hry interpersonálne porovnania úžitku.

V kritike law end economics dozaista zohrali ekonómovia rakúskej školy významnú úlohu, ako to ilustruje príklad Josefa Šímu. Taktiež hayekovský evolučný prístup k vzniku pravidiel spontánneho poriadku nám pravdepodobne hovorí viac o vzniku pravidiel než mnohé prosté úvahy o efektívnosti. Otázkou, ktorej by som sa chcel v krátkosti venovať v tomto článku, je to, či je možné čisto rakúske, apriórne law and economics, postavené na takých istých základoch ako misesovská praxeológia. Domnievam, že to možné nie je, čo by malo uberať zo sily kritike, ktorú rakúšania vyslovujú ohľadom law and economics ako aj ohľadom celého ekonomického mainstreamu. Je jasné, že matematické modely sú nedokonalé a nerealistické, ale aký má zmysel sa ich preto zbavovať, ak za ne nemáme minimálne rovnocennú náhradu?

Akékoľvek štúdium law and economics vyžaduje, aby sme na začiatku mali aspoň nejakú teóriu individuálnych preferencií. Čo sa zdá, že odlišuje Rakúšanov od bežnej mikroekonomickej teórie v tomto ohľade je to že ich teória sa obmedzuje na princíp demonštrovanej preferencie. Spotrebný súbor, ktorý bol jedincom vybraný v danom momente bol v tom momente preferovaný pred ostatnými súbormi, ktoré mu boli dostupné. Obávam sa, že tento axióm je síce „apriori“ platný, ale ponúka veľmi málo pre nášmu porozumenie ľudskému jednaniu. Čo vedie misesovcov k tomu, aby sa v teórii preferencií obmedzili na taký slabý axióm?

Táto téma bola diskutovaná v debate k jednému z predchádzajúcich článkov, kde sa poukázalo na Rothbardov text o úžitku a ekonómii blahobytu, v ktorom vysvetľuje hlavné dôvody pre ktoré odmieta bežnú mikroekonomickú teóriu. Rothbard v danom texte napríklad tvrdí, že indiferenčná analýza predpokladá kardinálnosť úžitku:

„If utilities can be subjected to the arithmetical operation of subtraction, and can be differentiated and integrated, then obviously the concept of marginal utility must imply cardinally measurable utilities.“

Ako už ukázal jeden z diskutérov, toto nie je pravda. V mikroekonomickej teórii je úžitková funkcia definovaná až na rastúcu transformáciu, čo implikuje, že hovoriť o kardinálnom úžitku nemá zmysel. Rothbard ďalej kritizuje predpoklad spojitosti preferencií ako nerealistický. To je síce pravda, ale nerealistický je každý ekonomický model. Otázkou je, či sa niečo získa vypustením tohto predpokladu. A pravda je taká, že bez tohto predpokladu by tvrdenia teórie úžitku vyzerali úplne rovnako, akurát by sa matematická práca mnohonásobne zťažila. S veľkým gestom následne Rothbard odmieta indiferenciu ako koncept, ktorý nemôže byť prejavený v skutočnosti, nakoľko ľudské jednanie je voľbou medzi alternatívami a teda demonštrovanou preferenciou. To je síce tiež pravda, avšak v ničom to nevyvracia indiferenčnú analýzu. V mikroekonomickej teórii, pri existencii konvexného rozpočtového obmedzenia a dobre sa správajúcej úžitkovej funkcie bude tiež len jedno optimum, ktoré si spotrebiteľ vyberie. Okrem okrajových kurióznych prípadov, kedy by rozpočtové obmedzenie malo rovnaký tvar ako indiferenčná krivka (nadrovina), ani štandardná mikroekonomická teória nepočíta s tým, že by nejaká osoba bola indiferentná medzi alternatívami. V tomto smere sa Rothbard snaží vyraziť otvorené dvere.

Som omnoho náchylnejší akceptovať Rothbardovu kritiku ekonómie blahobytu. Ale ani to nie je bez problémov. Všetci rakúski ekonómovia by asi bez výnimky podporovali zavedenie slobodného obchodu a obhajovali by ho aj ako efektívne, zvyšujúce blahobyt. Vieme však, že odstránenie bariér obchodu poškodí nejakú záujmovú skupinu. Aby sme mohli povedať, že slobodný obchod zvyšuje blahobyt spoločnosti, musíme použiť nejakú verziu Káldor-Hicksovskej efektívnosti – napríklad že všetci tí, ktorí by zo zavedenia slobodného obchodu zbohatli, by zbohatli tak, že by mohli peňažne kompenzovať domácich výrobcov, ktorí by n zavedení voľného obchodu tratili. Rovnako je to pri minimálnej mzde. Tí, ktorí sú zamestnaní pri vyššej než trh čistiacej mzde by pri zrušení minimálnej mzdy boli poškodení. Aby sme mohli povedať, že zrušenie minimálnej mzdy je efektívne, musíme vykonať nejakú formu porovnania ziskov a strát v peňažnom vyjadrení. Pokiaľ rakúsky ekonóm také porovnania odmieta, tak sa nemôže vyjadriť prakticky k ničomu.

Únikom Rakúšanov z tohto problému sú vlastnícke práva. Zdá sa tiež, že agenda pre rakúske law and economics je agendou založenou primárne na vlastníckych právach. Vlastníctvo tradične rakúski aprioristi chápu tiež ako axiomatický systém, odvodený od princíp self-ownership. Teória hovorí, že človek nevyhnutne vlastní sám seba a potom vlastní to, čo si legitímne privlastní a čo vymení na trhu. Je to síce koherentné a do istej miery aj zaujímavé, ale otázkou je, či z takého systému tvrdení je možné vyvodzovať nejaké, akokoľvek slabé, predikcie. Rothbard by pravdepodobne povedal, že áno. Napríklad, že laissez-faire bez existencie štátu by bolo v súlade s princípom vlastníctva a že púha existencia štátu, zlodejov a vrahov v súlade s ním nie je.

Ak prijmeme vlastníctvo ako náhradu za koncept efektívnosti, bude to mať jeden významný efekt. Celé law and economics bude binárnym systémom absolútnych tvrdení v duchu „toto je v súlade s princípom vlastníctva“ a „toto nie je v súlade s princípom vlastníctva.“ To je istotne zaujímavé, ale užitočnosť takej disciplíny by bola sporná, zvlášť pre pochopenie sveta, v ktorom sú vlastnícke práva v rakúskom zmysle porušované neustále. Pre to, aby sme rozumeli svetu, nestačí mať rakúsky systém vlastníckych práv ako nemenný ideálny benchmark, nakoľko skutočné varianty, ktoré vo svete porovnávame sú často varianty, kde sa policymaker rozhoduje medzi jedným druhom porušenia vlastníckych práv a iným druhom porušenia vlastníckych práv. A k takýmto alternatívam sa rakúsky ekonóm nemôže a nevie vyjadriť. A predsa je zaujímavé vedieť, že jeden druh porušenia vlastníckych práv je omnoho efektívnejší než iný v Káldor-Hicksovom zmysle!

Bariérou pre rakúske law and economics je trvanie na metodológii, ktorá síce neprodukuje iba truizmy – ako tvrdia mnohí kritici – ale ktorá obmedzuje naše možnosti rozumieť svetu iba na sféru apriórne pravdivých tvrdení. Nič proti nim, ale je potrebné si uvedomiť, že medzi apriórnou znalosťou a úplnou absenciou znalosti existuje obrovský priestor. Nedokonalá znalosť, predikcia na nejakej úrovni pravdepodobnosti alebo znalosť, že nejaká alokácia práv generuje väčšie bohatstvo než nejaká iná, nebudú mať nikdy silu rakúskej apriórnej teórie. Autori takýchto tvrdení by to mali mať vždy na pamäti a je dobre, že rakúski ekonómovia im to tak vytrvalo pripomínali. Avšak neexistuje dôvod, aby sme neapriórnej teórie zbavovali s takou ľahkosťou, ako to robili Mises a Rothbard, zvlášť za situácie, ak vieme, že k nej nemáme a nikdy mať nebudeme aprioristickú náhradu.