Randy Barnett má zaujímavý text o jednom z najstarších prípadov amerického ústavného práva, ktorý ostal do značnej miery v tieni slávnejších prípadov ako Marbury v. Madison alebo McCulloch v. Maryland. Ide o prípad Chisholm v. Georgia, v ktorom Najvyšší súd odmietol to, že by suverenita štátu bránila tomu, aby občan iného štátu ho mohol žalovať za porušenie kontraktu. Rozhodnutie Najvyššieho súdu vychádzalo z toho, že suverénnymi - ak sa vôbec o suverenite dá hovoriť - boli jedine samotní občania Spojených štátov a nie vláda na štátnej alebo národnej úrovni. Ako povedal Sudca Wilson,

A State, like a merchant, makes a contract. A dishonest State, like a dishonest merchant, wilfully refuses to discharge it: The latter is amenable to a Court of Justice: Upon general principles of right, shall the former when summoned to answer the fair demands of its creditor, be permitted, proteus-like, to assume a new appearance, and to insult him and justice, by declaring I am a Sovereign State? Surely not.

Podľa Barnetta je to práve radikálnosť tohto výkladu ústavy a „všeobecných zásad spravodlivosti," ktorá môže za to, že tento prípad je dnes prakticky utajený právnym vedcom a študentom práv.

Nie som kvalifikovaný, aby som posudzoval ako samotný Barnettov paper, tak ani implikácie tohoto prípadu pre americké ústavné právo. Je mi však nadmieru sympatické, že ak sa k nejakému konceptu suverenity Najvyšší súd svojím rozhodnutím prihlásil, bol to koncept suverenity čisto individualistickej. V Americkej republike tých čias teda štáty neboli kráľmi a zákonodarné zbory nemali taký istý štatút ako absolutistickí monarchovia. Sudca Wilson opäť hovorí „the term sovereign has for its correlative, subject. In this sense, the term can receive no application; for it has no object in the Constitution of the United States. Under that Constitution there are citizens, but no subjects." V tomto smere, dnešné Spojené štáty vyzerajú inak, o ostatnom svete ani nehovoriac.