Otázka zásobovania vodou je zrejme len v odťažitom vzťahu s hlavnými témami tohto blogu. Napriek tomu však by som rád využil tento priestor na to, aby som sa trochu obšírnejšie vyjadril k tomuto problému, ktorý som už predtým komentoval na CNE blogu o konkurencii a politike hospodárskej súťaže.

OSN si stanovila medzi svojimi Millenium Goals aj to, aby do roku 2015 klesol na polovicu počet ľudí, ktorí nemajú prístup k čistej pitnej vode. Bez ohľadu na detaily, domnievam sa, že máme dôvody byť veľmi skeptickí voči takýmto cieľom a akčným plánom, za ktorými zjavne stojí predstava, že ľudské spoločnosti sa dajú riadiť zhora a že verejná politika je jednoducho niečím, čo na spoločnosť účinkuje zhora nadol ako dajaká exogénna premenná.

Vodné hospodárstvo tak bude aj jednou z priorít portugalského predsedníctva Európskej únie. V pôsobivom newspeaku portugalský minister životného prostredia oznámil, že Európska únia vypracuje program, v ktorom sa bude počítať sa „kompletnou a špecifickou reguláciou zásob vody a dôsledkov sucha na Európskej úrovni."

Je minimálne zvláštne si myslieť, že Európske programy riadenia vodného hospodárstva môže mať nejaký vplyv na to, koľko ľudí v rozvojových krajinách má prístup k pitnej vode. Pre spravodlivosť ale treba povedať, že Európska únia sa zúčastňuje projektov, ktoré sa snažia stavať vodovody v afrických krajinách a podobne. To ale nie je podstatné. Podstatnou chybou je myslieť si, že jestvuje čosi ako „vodný problém," nezávislý od ostatných charakteristík spoločností, v ktorých ľudia nemajú prístup k čistej vode. Ide o spoločnosti, v ktorých neexistuje ochrana súkromného vlastníctva, vláda zákona, vymáhateľné kontrakty a podobne. V dôsledku toho tieto krajiny čelia chudobe tak veľkej, že ich obyvatelia si jednoducho čistú vodu dovoliť nemôžu. V ich spotrebiteľskom rozhodovaní majú prednosť iné, dôležitejšie statky. Cestou von nie je stavanie vodovodov za verejné peniaze, ale vymanenie sa z chudoby. Ako sa to dá urobiť nie je celkom jasné. Rozvojová pomoc zjavne nefunguje. Prebratie správnych formálnych inštitúcií za situácie, v ktorej v spoločnosti existuje korupcia, nepotizmus a neúcta k vlastníctvu tiež nemajú zaručený úspech. Zdá sa, že hospodársky rast, dobré inštitúcie a v konečnom dôsledku aj zásobovanie čistou vodu, sú niečím, čo v spoločnostiach musí vzniknúť zvnútra. Pochopenie týchto procesov je možno v mnohých prvkoch mimo schopnosti ekonómov, ale malo by byť jasné, že nijaké Európske akčné programy v nich úlohu nehrajú.

Druhý iritujúci prvok tohto posadnutia vodou tkvie v tom, že sa predpokladá, že pitnej vody je dostupné len množstvo, nachádzajúce sa v súčasnosti v preskúmaných ložiskách. Ak sa teda týmto vzácnym zásobám niečo stane, či už v dôsledku klimatických zmien, alebo v dôsledku neuváženého narábania s vodou (mnohí environmentalisti napríklad kritizujú boom predaja pitnej vody v plastových fľašiach), tak zomrieme od smädu. Preto údajne potrebujeme nejakú centrálnu autoritu, ktorá by koordinovala konanie jednotlivcov a európskych vlád a zabránila by mrhaniu s vodou. Táto predstava opäť vychádza z úplne nepodloženého predpokladu, že európske inštitúcie a národné vlády existujú nezávisle od spoločnosti a schopné svojím konaním meniť spoločnosť, ktoré by inak bola úplne nečinná. Nič nie je vzdialenejšie od pravdy. Ak je pravdou, že vody je obmedzené množstvo, cenové signály donútia ľudí s ňou zaobchádzať šetrnejšie - k tomu nie je potrebné ani portugalské predsedníctvo ani millenium goals. K tomu je potrebná len konkurencia na trhu s vodou a súkromné vlastníctvo zásob vody.

Najmenej pochopiteľná je pre mňa fatalistická predstava, že vody je zmenšujúce sa množstvo a že jej rozdeľovanie teda musia riadiť vlády a medzinárodné organizácie. Ak je zem uzavretým systémom a voda z nej neuniká do kozmu, tak jej musí na zemi ostávať stále rovnaké množstvo. Pokiaľ viem, značnú časť zemského povrchu tvoria oceány. Atmosféra obsahuje tiež hojnosť vody. Ak tomu teda rozumiem správne, na zemi je viac vody, než bude ľudstvo kedy schopné vypiť. Je pravdou, že značná časť z nej je vo formách, ktoré je v súčasnosti technologicky nemožné alebo priveľmi nákladné využívať. To však neznamená, že táto voda neexistuje. Treba si uvedomiť, že cnosť trhových riešení spočíva práve v tom, že prekonávajú hranice toho, čo je technologicky možné alebo rentabilné. Podnikatelia sú tvorivé bytosti a nie je dôvod si myslieť, že priemyselné odsoľovanie vody alebo „výroba vody z vzduchu" by mala byť pre trh problémom. To, čo potrebujeme, nie sú nové akčné plány, ale len stabilné inštitúcie, ktoré jednotlivcom umožnia ich kreativitu využívať.